Ahojte, som Marek Hattas - Nitrančan, programátor, zakladateľ a riaditeľ nezávislého kultúrneho centra Hidepark, otec a manžel. Vyrastal som na Klokočine v ťažkých 90. rokoch. Doba a rodičia ma naučili, že pozitívny príklad, dobrá energia a poctivosť dokážu zmeniť veľa. Verím v Nitru, chcem v nej vychovať deti a prežiť celý svoj život. Preto som sa rozhodol kandidovať na primátora.
Verím, že Nitra môže byť funkčným a moderným mestom, o ktoré sa ľudia budú zaujímať, a v ktorom budú žiť radi. Verím v Nitrančanov, ktorých stretávam pri práci, na uliciach, v MHD-čke. Verím v ich obrovský potenciál.
Verím v Nitru a som presvedčený, že po rokoch nečinnosti prišiel čas posunúť ju ďalej.
Čo sa o mne dozviete:
Narodil som sa v Nitre v roku 1987, vyrastal som pri Sandokane na Klokočine. Rodičia, obaja Nitrančania, pracovali vo Vinárskych závodoch. Boli a stále sú poctiví “makači”, pamätám si, ako mne a bratovi vždy otec hovorieval: Rob veci tak, aby si sa za ne nikdy nemusel hanbiť.
Vyrastať na Klokočine v 90. rokoch však nebolo jednoduché. Bolo to skutočné ghetto, drogy zažívali boom. Jeden díler dokonca býval nad nami, volal sa Oleg. Vtedy sa ešte veľmi nepoužívali mobily a on nemal zvonček, takže keď niekto išiel k nemu “na návštevu”, musel dole pod oknom zapískať. Išlo to dosť na nervy.
Našťastie som sa dostal do dobrej partie. Pamätám si, ako starší schopnejší chalani pred domom pozvárali basketbalový kôš a začali sme pravidelne hrávať. Neskôr sa tohto nápadu chytilo mesto a koše sa inštalovali, kam sa len dalo.
Okrem toho sme hrávali hokejbal. Vtedy dostavali nový kostol na Klokočine a miestny farár si nás všimol. Oslovil nás, zorganizoval na parkovisku pred farou zápas (my proti miništrantom) a o pár rokov už stálo pri fare ihrisko. Odštartovala sa farská hokejbalová liga.
Vtedy som pochopil, že aj jednotlivec či malá skupina môžu ísť pozitívnym príkladom a výrazne ovplyvniť podobu svojho mesta.
Vždy som chcel vedieť ako veci fungujú. Baví ma veci pochopiť a potom s nimi pracovať. Preto, keď som objavil počítače, okamžite som potreboval zistiť, ako tie zázračné „škatuľky“ pracujú - ako dokážu vytvárať obrazy, animáciu, spracovávať dáta, prehrávať zvuk. Tak som začal v 15 rokoch programovať a neskôr študovať na SPŠ-ke v Mlynárciach. A už ma to nepustilo. Ako 18-ročný som dokonca dostal za svoju tvorbu prvé ocenenie v Prahe.
Nesedel som však celé dni doma za obrazovkou. Zaujímalo ma moje mesto. Veľmi silno som vnímal nálepky, ktoré Nitra dostáva. Preto som ako 15-ročný zorganizoval v meste pochod proti rasizmu. Chcel som ukázať, že Nitra je plná pozitívnych a otvorených ľudí.
Po maturite som nadobudol pocit, že sa musím pohnúť ďalej. Chvíľu trvalo, kým som zistil, že naozaj patrím sem. Po dvoch rokoch štúdia aplikovanej informatiky na Masarykovej Univerzite v Brne mi začali chýbať priatelia a rodina. Dokázal som sa slušne uživiť a aj vďaka obdivu k ľuďom, ktorí sa o seba dokážu postarať sami, som sa v roku 2008 vrátil domov. Do Nitry.
Odsťahoval som sa od rodičov do študentského prenájmu v centre. Založil som si živnosť, začal som programovať weby a internetové obchody. V tomto období zatvorili naše obľúbené miestne kluby, kde sme sa schádzali. Staré divadlo, Pekáreň. Nemali sme sa vlastne ani kde stretávať, všade boli pre nás zafajčené bary, kde hrali zlú hudbu. Po roku sme si preto povedali, že s tým musíme niečo urobiť.
Mal som vtedy 23 rokov a plný energie som hľadal priestor, kde by sme mohli tráviť voľný čas. Obvolal som všetky štátne a mestské inštitúcie, no všade som narazil na odpor alebo neochotu. Neodradilo ma to. V roku 2010 som objavil na katastri nevyužitý pozemok za riekou. Našiel som jeho majiteľov, stretli sme sa a predstavil som im našu víziu - chceli sme „robiť kultúru“ na ich lúke. Ako dobrovoľníci, zadarmo. Oni súhlasili, a tak sme v roku 2010 založili nezávislé kultúrne a dobrovoľnícke centrum Hidepark. Opäť som sa raz presvedčil, že veci sa meniť dajú. Stačí len chcieť.
Po prvom lete pod vojenským stanom som sa začal v danej problematike viac vzdelávať. Absolvoval som kopu kurzov, naučil sa pracovať s dobrovoľníkmi, viesť ľudí, získavať peniaze zo slovenských a európskych grantov. Neskutočne ma to bavilo a stále baví. Mám pocit, že až pri Hideparku som skutočne dospel.
Po tisícoch hodín dobrovoľníckej práce a obrovskej snahe je dnes Hidepark na Slovensku považovaný za niečo výnimočné. Hidepark už dávno nie sú len koncerty - ale aj desiatky premietaní, workshopov a aktivít, ktoré ročne navštívi viac než 5000 ľudí. Alebo aj komunitná záhrada, kde sa môžu ľudia z panelákov starať o vlastný kus zeme, či nezávislá škôlka, o ktorú sa stará moja žena Monika.
Čoraz častejšie počúvam, že Nitra už nie je taká, ako kedysi, keď som organizoval pochod proti rasizmu. A verím, že aj vďaka Hideparku.
Prihlásili sme sa k zhromaždeniam Za slušné Slovensko, pod hlavičkou projektu Občania pre Nitru. Bolo to pre mňa veľmi osobné a opäť som nemohol dovoliť, aby Nitra negatívne vytŕčala spomedzi slovenských miest. A Nitra ma znovu nesklamala. V priebehu mesiaca sme zorganizovali štyri protesty, najväčšie od roku 1989, pomáhali sme tímu festivalu Pohoda s organizáciou veľmi silného Koncertu pre Jána a Martinu. Zmobilizovali sme nitriansku kultúrnu obec, mienkotvorné osobnosti, aktivistov, no aj obyčajných ľudí. Spolu sme ukázali, že aj nám Nitrančanom záleží na zmene, no hlavne že odmietame, aby po smrti dvoch mladých ľudí ostalo ticho. Jano mi chýba, no som si istý, že by bol na pokojné davy ľudí túžiacich posunúť Slovensko vpred veľmi hrdý.
Bicykel milujem. Vždy som ho považoval za najlepší spôsob, ako sa pohybovať po meste. Bicykel je sloboda, jednoduchosť a som presvedčený, že aj budúcnosť. No hlavne je to obrovská zábava. Málo vecí si užívam tak, ako jazdu s mojimi deťmi.
Jedného známeho z Fínska som sa raz spýtal, ako je možné, že jazdia na bicykloch aj cez zimu. S úsmevom mi odpovedal - stačí sa len dobre obliecť, prezuť gumy, mať odhrnutú cestu a hlavne sa cítiť bezpečne. Je to teda len o našom vnútornom nastavení a podmienkach.
A práve tie v Nitre zúfalo chýbajú. Pátral som po dôvodoch. Zistil som, že všetko opäť padá na neochote mestského zastupiteľstva. Najmä nitrianske Staré mesto, Chrenová a Párovce sú pre cyklistov ideálny terén. Sihoť a okolie rieky sú nádherné miesta, ktoré aj vďaka budovaniu cyklotrás môžu slúžiť čoraz väčšiemu počtu obyvateľov Nitry.
S prichádzajúcou dostupnosťou elektrobicyklov sa však na bicykel môžu posadiť aj obyvatelia mojej rodnej Klokočiny alebo Kalvárie či Zobora. Verím, že v meste sa môže pohybovať oveľa väčšie percento cyklistov ako teraz a jediné čo im chýba, sú podmienky.
Vrátil som sa do Nitry, lebo v nej chcem vychovať deti a prežiť celý svoj život. Milujem Nitrančanov a ľudí, ktorí tu žijú, ich energiu, obrovský potenciál. Ľudí, ktorých stretávam v MHD, na bicykli, v obchode, na úrade, na ulici. Nepáči sa mi však, akým smerom sa Nitra vydala.
Chcem, aby v Nitre boli také podmienky na život, aby boli Nitrančania hrdí na to, že tu žijú. Aby tí, čo študujú v zahraničí či v iných mestách, mali chuť vrátiť sa, zakladať svoje podniky a rodiny v Nitre. Chcem, aby vedeli, že tu nájdu podmienky na svoj aktívny život, ale aj na starobu.
Avšak za posledné roky Nitra zlyháva. Zvykli sme si nevnímať mestské zastupiteľstvo. Ako posun nám prídu aj drobné úpravy zastávok MHD či oprava rozbitých chodníkov. Z mestských poslancov sa stali údržbári, ktorí nedokážu Nitru posunúť vpred. Všetko prejednávajú za zavretými dverami a hlas obyvateľov ich vôbec nezaujíma.
Ja však verím, že Nitra môže byť otvorené mesto. Také, čo bude počúvať a riešiť skutočné problémy, a bude hľadať ich príčiny. Ako riešiť chýbajúce parkovacie miesta na Klokočine? Čo s novou automobilkou a jej zamestnancami? Chcem, aby bola Nitra mestom, ktoré dokáže jasne a na rovinu povedať svojím občanom, ako riešiť ich problémy. Chcem, aby mestskí poslanci používali zdravý rozum, zapájali ľudí do rozhodovania, informovali. Tvorili priestor na stretávanie a združovanie sa. Chcem aktívnu Nitru.
V meste sú desiatky nespokojných ľudí, ktorí majú chuť niečo v Nitre zmeniť. Avšak namiesto pochopenia sa stretávajú s nepochopením a vypočítavosťou terajšieho vedenia mesta. Zistil som, že funkcie, ktoré majú rozvíjať témy ako sú urbanistika, kultúra, mládež a iné, sú bezzubé a dlhodobo ignorované.
Preto som sa rozhodol kandidovať na primátora Nitry. Chcem zúročiť moje skúsenosti a posunúť Nitru vpred. Byť hlasom Nitrančanov, počúvať, prichádzať s riešeniami a odpovedať. Zmenu chcem dosiahnuť spolu s mojim tímom ľudí, ktorí sú odborne zdatní, no najmä majú všetci chuť pracovať na tom, aby bola Nitra lepším miestom na život.
Verím, že Nitra môže byť funkčným mestom, o ktoré sa ľudia budú zaujímať, a v ktorom budú žiť radi. Verím v Nitrančanov a v ich obrovský potenciál, ktorý treba využiť.
Verím v Nitru a som presvedčený, že po rokoch nečinnosti prišiel čas posunúť ju ďalej.
MAREK HATTAS
ak vás môj príbeh zaujíma a chcete vedieť viac, napíšte mi na:
marekhattas@gmail.com
alebo na môj súkromný mobil:
0907 036 642
